Počas občianskej vojny v Spojených štátoch amerických vojaci z Juhu išli k moru a zničili všetko, čo bolo na cestách – domy, stajne a mnoho iného.

Jedného dňa osemnásťročný Jozef lovil veveričky v lese pri rodinnom dome pri meste Atlanta. Tam ho vojaci z Juhu nečakane obkľúčili. Lenže Jozef bol nepočujúci, a keď si všimol, že vojaci na neho kričali, ukázal na svoje uši a gestikuloval, že je nepočujúci. Vojaci mu však neverili. Mysleli si, že je špión, ktorý sa ich snažil  oklamať tým, že je nepočujúci. Vojaci zobrali Jozefa k jeho rodinnému domu.

Pred domom stáli rodičia. Povedali vojakom, že tento mladý muž je ich syn, a že je naozaj nepočujúci. Vojaci im tiež neverili a hľadali lano, aby mohli mladého Jozefa obesiť ako špióna.

Legenda hovorí, že nepočujúci vojak zo Severu bol veľmi osamelý. Nemohol sedieť, ba ani sa rozprávať s počujúcimi vojakmi. Bez nepočujúcich sa cítil sám. Rovnako sa to stalo aj nepočujúcemu vojakovi z Juhu, ktorý bol osamelý a bez ostatných nepočujúcich sám. Totiž, počas občianskej vojny vojaci zo Severu a z Juhu stále bojovali proti sebe. Často nemali čas na oddych.

V Spojených štátoch amerických bola občianska vojna. Vojaci zo Severu a vojaci z Juhu bojovali proti sebe. Počas vojny vojaci zo Severu stratili niekoľko vojakov. Vojaci z Juhu tiež stratili niekoľko vojakov. A tak vojaci Severu a vojaci Juhu začali povolávať zdravých a silných mužov. Povolávali aj nepočujúcich. A veru, tak sa aj stalo, že nepočujúci vojaci zo Severu a z Juhu bojovali proti sebe.

Dodnes vo svete existuje jediná vysoká škola – univerzita pre nepočujúcich. Nachádza sa vo Washingtone, v hlavnom meste Spojených štátoch amerických. Univerzita bola založená v roku 1864. Dnes nesie názov Gallaudetova univerzita. Je pomenovaná po slávnej osobnosti Tomášovi Gallaudetovi, ktorý založil prvú verejnú školu pre nepočujúcich v Spojených štátoch amerických.

Kňaz de ľ Épée sa dlho prechádzal po meste Paríž. Blížila sa noc a kňaz sa už cítil unavený. Začal hľadať, kde by mohol pre spať. Videl niekoľko domov, ale už sa v ich oknách nesvietilo. Išiel ďalej a v jednom z nich uvidel svetlo. Prišiel k nemu a zaklopal na dvere. Nikto mu však neprišiel otvoriť, a tak sa rozhodol ísť dovnútra.

Vnútri uvidel kňaz dve dievčatá – dvojičky, ktoré sedeli pri kozube a vyšívali. Kňaz prehovoril k dievčatám, ale ony nereagovali. Kňaz k nim podišiel bližšie a znovu prehovoril. Opäť však nedostal žiadnu odpoveď. Bol veľmi zmätený. Kňaz sa posadil na voľnú stoličku vedľa dievčat. Ony si ho síce všimli, ale stále nehovorili. Nepovedali ani slovo a naďalej vyšívali.

Keď sa komiks dostal Antonovi do rúk, bol veľmi šťastný. Prečítal si komiksový príbeh o Modrom uchu. Pomyslel si, že aj on môže byť superhrdinom, a preto začal svoje „modré uši“ znovu s hrdosťou nosiť. Dokonca mu jeho matka ušila kostým superhrdinu Modrého ucha.

Keď bol celý komiksový príbeh hotový, firma Marvel vydala komiksový časopis s názvom Modré ucho. Na titulnej stránke komiksu boli napísané tieto vety: „Keď nebezpečenstvo vydá zvuk, Modré ucho prijme hovor! Anton Smith je Modré ucho. Pomóóóc!“ Modré ucho: „Vďaka môjmu slúchadlu počujem, že niekto potrebuje pomoc!“

Redaktor si uvedomil, že to Antonovi nestačí. Rozhodol sa stretnúť s kolegami a spoločne hľadali ďalšiu možnosť, ako Antonovi pomôcť. Tvorcovia komiksu dostali nápad a povedali, že superhrdinom môže byť sám malý nepočujúci chlapec, ktorý čerpá svoju silu zo „slúchadla“. Superhrdinu pomenovali Modré ucho. Tvorcovia komiksu sa začali venovať komiksovému príbehu, kde superhrdina nosí špeciálne modré slúchadlo.

Z Antonovho rozhodnutia bola jeho matka nešťastná a hľadala pomoc. Napísala e-mail známej americkej firme Marvel, ktorá vytvárala komiksy a superhrdinov. Prosila ich o vytvorenie hrdinu, ktorý má problémy s počutím, čím by tak pomohla svojmu synovi, aby začal znovu používať slúchadlá. Redaktor si prečítal e-mail a rozhodol sa pomôcť rodine nepočujúceho chlapca. Na papier nakreslil postavu Hawkeyho a vedľa neho malého chlapca Antona. Napísal, že aj Hawkey stratil sluch, keď bojoval proti zloduchom, a taktiež dostal slúchadlo. Dve nakreslené postavy hrdinov poslal e-mailom rodine, no Anton nebol spokojný.

V Amerike sa počujúcim rodičom narodil nepočujúci syn Anton. Dali mu slúchadlá, ktoré mali modrú farbu. Anton ich nosil rád. Tiež obľuboval komiksy, ktoré veľmi rád čítal.

Keď Anton dovŕšil štyri roky, jeho jediným prianím bolo stať sa hrdinom. Myslel si, že keď má slúchadlá, hrdinom byť nemôže, a tak sa rozhodol, že ich už nebude používať. Svojej matke povedal: „Superhrdinovia nenosia modré uši!“

V roku 1960 Viliam Stokoe napísal výsledky o výskume posunkového jazyka v jednom odbornom článku. V ňom určil, že posunkový jazyk je skutočný jazyk a nie pantomíma alebo gestá. O päť rokov neskôr Viliam a jeho dvaja nepočujúci kolegovia vydali knihu. V tejto knihe sú kreslené tvary rúk, pohyby rúk a postavenia rúk a ich znaky. O ich článok a knihu sa začali zaujímať ostatní odborníci v Spojených štátoch amerických a zahraničí. Niektorí z nich robili a aj naďalej robia výskum v oblasti posunkového jazyka.

Viliamov výskum bol začiatkom výskumu posunkového jazyka vo všeobecnosti. Počujúci a nepočujúci odborníci sú mu za to vďační a považujú ho za „Otca jazykovedy posunkového jazyka“.

Po natočení videí všetci traja veľmi dlho robili výskum posunkového jazyka, až sa dostali k zaujímavým výsledkom. Našli časti posunku: tvar ruky, pohyb ruky a postavenie ruky, podobne ako v hovorenom jazyku sú hlásky.

V roku 1955 Viliam Stokoe nastúpil na Gallaudetovu univerzitu. Stal sa vedúcim Katedry anglického jazyka. Začal sa zaujímať o americký posunkový jazyk, ktorý používali vysokoškolskí učitelia a študenti.

O dva roky neskôr Viliam Stokoe a jeho dvaja nepočujúci kolegovia začali natáčať ľudí, ktorí v komunikácii používali posunkový jazyk. Iba málo ľudí pochopilo, prečo títo traja páni natáčali posunkovú komunikáciu. Viacerí ľudia to totiž nepochopili a robili si žarty v posunkovom jazyku pred kamerou. Viliam a jeho kolegovia si ich nevšímali a naďalej natáčali.

Neskôr si niektorí vojaci zo Severu všimli, že vo svojom tábore chýba nepočujúci vojak. Išli ho všade hľadať. Rovnako aj vojaci z Juhu išli hľadať svojho nepočujúceho vojaka. Nakoniec vojaci zo Severu a z Juhu našli oboch nepočujúcich vojakov v lese. Hneď si každý vojak myslel, že niektorý z dvoch nepočujúcich je špión. Ale nikto nevedel, kto by mohol byť špiónom. Preto sa všetci vojaci priblížili k dvom nepočujúcim mužom a svojimi puškami na nich namierili. Nepočujúci vojaci rýchlo oznámili: „Nie, nie, my sme nepočujúci, a to je všetko.“ Nepočujúci prosili vojakov, aby toto stretnutie zostalo v tajnosti a nepovedali to svojim generálom. Iba boli veľmi radi, že mohli komunikovať s nepočujúcou osobou. Nepočujúci stále prosili, aby toto stretnutie nebrali ako zlo, pretože nie sú špiónmi.

Keď nepočujúci povedali pravdu, všetci vojaci si vydýchli a zostali vo svojej skupine pri nepočujúcich mužoch. Neskôr vojaci Severu a Juhu jedli a pili až do noci a dvaja nepočujúci sa stále medzi sebou rozprávali. Potom sa každá skupina vojakov so svojím nepočujúcim vojakom vrátila do svojho tábora.

Jedného večera sa nepočujúci vojak zo Severu rozhodol ísť na prechádzku do lesa. Bol šokovaný, keď uvidel vojaka z Juhu, ktorý tiež išiel na prechádzku. Obaja vojaci zdvihli svoje pušky a namierili jeden na druhého. Jeden z vojakov začal nervózne posunkovať. Druhý si všimol posunky a spýtal sa ho v americkom posunkovom jazyku: „Vy ste nepočujúci?”

Prvý vojak odpovedal v posunkoch: „Áno! Áno!”

  Druhý vojak posunkoval: „Rovnako ako ja, my sme obaja nepočujúci!”

Obaja boli šťastní, rýchlo položili pušky na zem, sadli si a začali sa rozprávať, rozprávať a rozprávať.

 

Neskôr sa Jozef presťahoval do Texasu. Stal sa farmárom. So ženou mali sedem detí. Päť detí z nich bolo nepočujúcich, jedno bolo nedoslýchavé a jedno počujúce. Dožil sa dlhého veku – osemdesiatštyri rokov. Jozef nikdy nezabudol na to, ako skoro mohol byť mŕtvy, keď mal osemnásť rokov.

V tej chvíli prišiel na koni hlavný dôstojník. Dostal informáciu, že chytili špióna, ktorý sa hral na nepočujúceho. Dôstojník prišiel k Jozefovi a posunkoval mu: „Si nepočujúci?“

Jozef odpovedal v posunkoch: „Áno.“

Dôstojník sa ho opäť spýtal: „Kde si sa učil?“

Jozef mu odpovedal: „V škole pre nepočujúcich v Cave Spring.“

Keď dôstojník dostal dostatok potrebných informácií, prikázal vojakom prepustiť Jozefa a nezničiť rodinný dom. Rodina mala veľkú radosť. Na znak poďakovania pozvala dôstojníka k stolu. Počas jedenia dôstojník a Jozef komunikovali v posunkovom jazyku. Rodina sa dozvedela, že dôstojník mal nepočujúceho brata, ktorý ho naučil posunkovať.

Na druhý deň ráno mal kňaz zvláštny sen. Snívalo sa mu, že s dievčatami komunikuje rukami. Hneď po prebudení povedal: „Bude to posunkový jazyk.“

Keď kňaz išiel za dievčatami, snažil sa komunikovať s pomocou rúk a dievčatá na neho reagovali. Kňaza potešil tento úspech a začal na posunkovom jazyku pracovať.

O chvíľu prišla matka do obývačky a uvidela cudzieho človeka – kňaza. Začali sa spolu rozprávať. Matka mu povedala, že dcéry sú nepočujúce. Kňaz nikdy predtým nevidel nepočujúceho človeka. Až teraz pochopil, prečo mu dievčatá neodpovedali. Znovu sa na ne pozrel.

Matka mu povedala, že v minulosti jeden kňaz učil dcéry, ale pred rokom zomrel. Odvtedy nevedela nájsť iného kňaza, ktorý by mohol učiť jej nepočujúce dcéry. Kňaz sa rozhodol, že nepočujúce dievčatá bude učiť. Zároveň sa rozhodol, že vymyslí jazyk, ktorým by mohli medzi sebou komunikovať. Matka bola šťastná.

Kňaz poprosil matku, či by mohol v dome prespať, pretože sa cítil po dlhej prechádzke unavený. Matka súhlasila a zaviedla ho k izbe.

Zaujímavé je, že Tomáš sa v škole zaľúbil do nepočujúcej žiačky Sofie, s ktorou sa aj v roku 1821 oženil a mali spolu 8 detí. Ich najmladší syn Edward Miner v roku 1864 založil prvú vyššiu odbornú školu – kolégium pre nepočujúcich, pomenované na počesť Tomáša Gallaudeta. Neskôr v roku 1986 sa vysoká odborná škola premenovala na Gallaudetovu univerzitu.

V apríli 1817 Tomáš a Laurent otvorili prvú školu pre nepočujúcich v Hartforde. Jej prvými žiakmi boli deväťročná Alica, devätnásťročná Sofia a ďalších päť nepočujúcich žiakov. Jej prvým riaditeľom, a zároveň učiteľom bol Tomáš a prvým nepočujúcim učiteľom v Spojených štátoch amerických sa stal Laurent. Škola v Hartforde je tak najstaršou školou pre nepočujúcich žiakov v Spojených štátoch amerických a existuje dodnes.

V roku 1816 bol Tomáš dva mesiace v škole pre nepočujúcich v Paríži a učil sa od Ambróza, Jána a Laurenta. Tomáš v tom čase vedel niečo po francúzsky, Laurent zas niečo po anglicky, a tak Laurent učil Tomáša základné posunky z francúzskeho posunkového jazyka. Tomášovi sa dokonca podarilo prehovoriť 30-ročného Laurenta, aby s ním odcestoval do Ameriky a pomohol mu založiť školu pre nepočujúcich, v ktorej by spoločne učili nepočujúcich používať na komunikáciu posunkový jazyk a ukázať ľudom v Spojených štátoch amerických, že nepočujúci ľudia sa môžu vzdelávať tak, ako aj počujúci ľudia.

Po prezentácii išiel Tomáš za učiteľmi so svojou prosbou a oni súhlasili, aby navštívil ich školu v Paríži. Boli ochotní mu názorne ukázať výučbu nepočujúcich detí, a to bez splnenia akejkoľvek podmienky.

Nešťastný Tomáš odišiel od rodiny a išiel do centra mesta. Z vyveseného plagátu sa dozvedel o verejnej ukážke učenia nepočujúcich žiakov v školách, ktorú pripravili učitelia z francúzskej školy pre nepočujúcich. Rozhodol sa tam ísť. Prezentáciu výučby robili traja učitelia. Dvaja učitelia – starší Ján Massieu a mladší Laurent Clerc boli nepočujúci a tretí učiteľ bol počujúci riaditeľ školy Ambróz Sicard. V prezentácii učitelia Ján a Laurent odpovedali na otázky prítomnej verejnosti v posunkovom jazyku a odpovede zároveň písali na dve veľké tabule.

Tomáš nikdy predtým nevidel posunkový jazyk. Bolo pre neho veľmi zaujímavé, ako Ján a Laurent odpovedali na otázky v posunkovom jazyku. Ich odpovede považoval za dobré a zaujímavé. Napríklad, jeden muž z verejnosti sa spýtal Laurenta, ktoré ženy má radšej, či anglické alebo francúzske. Na tú otázku mu Laurent s úsmevom odpovedal, že má rád obe rovnako.

Tomáš pozorne sledoval komunikáciu oboch mužov a uvedomil si, že namiesto slov môžu byť posunky, pretože ruky, rovnako ako aj hlas, sú tiež schopné vyjadriť myšlienky, pocity a názory človeka.

Spoločnými silami začali zabezpečovať od dobrých a ochotných ľudí peniaze na cestu do Európy, čo sa im podarilo a už v nasledujúcom roku sa Tomáš dostal loďou do Londýna, kde boli dve školy pre nepočujúcich. Prvú školu riadila rodina Braidwoodsových a druhú ich príbuzní. Keď však chcel Tomáš navštíviť tieto školy, rodina Braidwoodsových, ba ani ich príbuzní, s tým nesúhlasili, pretože nechceli prezradiť svoje tajomstvo, čiže to, ako sa vyučujú nepočujúce deti.

Na veľké prosby Tomáša rodina súhlasila s jeho žiadosťou, no len za splnenia podmienky, že za to zaplatí. Tomáš však pre nedostatok finančných prostriedkov nemohol tejto požiadavke vyhovieť. Rovnako nesúhlasil ani s ďalšími dvoma podmienkami rodiny – pracovať na ich škole tri roky alebo vziať jedného člena rodiny do Spojených štátov amerických ako svojho kolegu pri výučbe nepočujúcich detí.

Raz prišiel domov Alicin otec. Alica bežala za ním a ťahajúc ho mu chcela ukázať nového priateľa, ktorého však Tomáš poznal. Pozdravili sa a Tomáš mu povedal: „Pozrite sa na toto!“

Tomáš napísal slovo HAT, podal Alici klobúk, ktorá ho ukázala a podala svojmu otcovi a sama napísala slovo HAT. Prekvapený a šťastný otec objal svoju dcéru. Alica mu tiež za pomoci Tomáša napísala aj svoje meno, čo jej otca rozplakalo.

„V Amerike nikto nevie, ako treba učiť nepočujúce deti,“ povedal Alicin otec Tomášovi. Nahnevane Tomášovi povedal, že školy pre nepočujúcich sú len vo Francúzsku, kde deti používajú posunkový jazyk, a v Anglicku, kde nepočujúce deti odzerajú z pier učiteľov. Následne potom ukázal Tomášovi učebnicu z francúzskej školy pre nepočujúcich, v ktorej boli nakreslené tvary a pohyby rúk a pri nich boli napísané slová. Zvedavý Tomáš prelistoval stránky a skúšal používať posunky.

„Chcel by som ísť do Anglicka a Francúzska, aby som na vlastné oči videl, ako učitelia učia nepočujúce deti,“ povedal Tomáš Alicinmu otcovi, ktorého to veľmi potešilo.

Následne potom Alica zostala vážna a ukázala prstom na seba, čomu spočiatku Tomáš nerozumel. Až neskôr pochopil, čo chce Alica vedieť – svoje vlastné meno. Tomáš vzal palicu a napísal veľkými písmenami slovo ALICA. Alica s prekvapením pozerala na napísané slovo, ukázala na seba a napísané písmená, s čím Tomáš súhlasil. Alica potom vzala palicu z rúk Tomáša a učila sa sama napísať svoje vlastné meno.

Tomáš a Alica sa navzájom na seba pozerali. Tomáš sa na ňu usmial a pokúšal sa jej prihovoriť. Pozdravil ju, avšak Alica mu neodpovedala a bolo zrejmé, že tomu slovu nerozumie. Napadlo mu, že by sa mohla naučiť písať, a tak vzal drevenú paličku a do piesku napísal slovo HAT, a zároveň jej podal klobúk. Alica sa pozrela na písmená, a aj keď možno poznala abecedu, slovo HAT jej nič nehovorilo.

Tomáš zotrel nohou toto slovo, potom ho znova napísal a ukázal na klobúk, ktorý držala Alica v ruke. Alica prikývla hlavou v podobe signálu, že všetkému rozumela. Keď Tomáš tretíkrát napísal slovo HAT, Alica ukázala na klobúk. Tomáš sa usmieval. Potom vytiahol vreckovku zo svojho vrecka a povedal, že toto je HAT, s čím Alica nesúhlasila a ukázala na klobúk. Tomáš sa usmial a ukázal na drevenú palicu, potom na kameň, no Alica nesúhlasila a zas ukázala na klobúk. Znamenalo to, že slovu HAT porozumela.

V súčasnosti v Maďarsku je vo Váci ústav. Je to vlastne škola a nesie meno Andreja Cházára.

Andrej zomrel dňa 28. januára 1816 ako sedemdesiatročný a bol pochovaný 1. februára 1816 v Rožňave.

V neskorších rokoch však na Andreja nezabudli. Na konci 19. storočia už neexistoval ústav pre nepočujúcich na území Slovenska. Podľa zákona bolo povinné sa starať o opustené deti, medzi nimi aj nepočujúce deti. Zástupcovia mesta Jelšava sa rozhodli založiť ústav pre deti so sluchovým a zrakovým postihnutím na úctu Andreja Cházára pred 100 rokmi. Ústav mal názov Štátom podporovaný ústav Andreja Cházára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave. Vyučovanie sa začalo 15. októbra 1901.

Dňa 15. augusta 1802 bol slávnostne otvorený Kráľovský národný ústav pre nepočujúcich vo Váci, ktorý bol prvým takýmto ústavom na území Uhorska. Na slávnostné otvorenie ústavu však Andreja nepozvali, dokonca na ňom ani nespomenuli jeho meno.

Listom požiadal panovníka, či môže založiť ústav pre nepočujúcich v Rožňave. Panovník jeho žiadosti vyhovel, avšak s výhradou, že ústav nebude v Rožňave, ale bude vo Váci, s čím Andrej súhlasil. Za vlastné peniaze dal vytlačiť 7 000 listov, ktoré rozposlal po celej krajine a zahraničí, s prosbou o finančnú pomoc na založenie ústavu pre nepočujúcich. Po získaní dostatočných finančných prostriedkov pripravil konkurz pre budúcich učiteľov, ktorých poslal na jednoročné školenie do ústavu pre nepočujúcich vo Viedni.

Lenže v roku 1784 panovník Jozef II. vydal predpis, že sa na súde  musí komunikovať v nemčine. Andrej aj napriek tomu, že výborne ovládal nemčinu a latinčinu, stratil chuť ďalej pracovať ako advokát. Začal sa zaujímať o hospodárstvo, politiku a najmä o životy ľudí so sluchovým, zrakovým a telesným postihnutím.

Po smrti svojej manželky v roku 1799 zostal Andrej veľmi nešťastný. Jeho kamarát – kňaz mu odporučil, aby na prekonanie svojho veľkého žiaľu išiel do Viedne navštíviť ústav pre hluchonemých a aby podporoval starostlivosť o ľudí s týmto postihnutím. Tento ústav pre hluchonemých vo Viedni, ktorý bol založený v roku 1779, Andrej na radu svojho priateľa skutočne navštívil. Vyučovanie nepočujúcich ho tak zaujalo, že sa rozhodol podobný ústav založiť aj v Rožňave.

Andrej Cházár sa narodil 2. júla 1745 v dedine Jovice pri Rožňave. Po ukončení práva v roku 1766 začal Andrej pracovať v advokátskej kancelárii ako praktikant a v roku 1773 si otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu v Rožňave. Tvrdo pracoval a stal sa úspešným a známym advokátom, ktorý neprehral žiadny spor.

V meste Hartford v Spojených štátoch amerických žila jedna rodina s 12 deťmi. Najstarší syn sa volal Tomáš Gallaudet. Namiesto hrania radšej čítal knihy. Keď bol starší, rozhodol sa odísť študovať.

V roku 1814, keď mal Tomáš Gallaudet 26 rokov, navštívil svoju rodinu v meste Hartford.

Raz sedel Tomáš vonku pred domom a pozeral sa na svojich mladších súrodencov, ako sa hrajú s inými deťmi na dvore. Všimol si, že jedno dievča sa do hry nezapája, len stojí samo pod stromom a pozerá na iné deti, ako sa hrajú. Tomáš zavolal svojho 9-ročného brata Eduarda a spýtal sa ho, kto je to dievča.

„To je Alica, má 9 rokov a je dcérou nášho suseda z vedľajšieho domu,“ odpovedal Eduard.

„Prečo sa aj ona nehrá s inými deťmi?“ spýtal sa Tomáš.

„Myslím, že ona sa nemôže hrať, pretože je nepočujúca,“ odpovedal Eduard. Oči Tomáša sa vrátili k dievčaťu.

„Prosím ťa, priveď ju ku mne,“ poprosil Tomáš Eduarda. 

Eduard teda Alicu priviedol k svojmu najstaršiemu bratovi a sám sa vrátil späť k hre so súrodencami a s inými deťmi.